Skip to content
Atlas Obscura: <span>Kambodža</span>

Kambodža

4 úžasné miesta stoja určite za navštívenie

Do 9. storočia bolo územie dnešnej Kambodže pod nadvládou hinduistických kráľovstiev – najprv Fu-nan (68 – 550), potom Čen-la (550 – 802). Nasledovalo obdobie ríše Angkor, ktorá dosiahla najväčšieho rozkvetu v 10. – 13. storočí. Išlo už o budhistickú ríšu a z tohto obdobia pochádza aj najznámejšia kambodžská pamiatka – chrám Angkor Vat, postavený v 12. storočí, ktorý je dodnes zdrojom prílivu turistov – spolu s khmerským väzením Tuol Sleng je najnavštevovanejšou kambodžskou pamiatkou.

Zánik ríše spôsobili útoky Vietnamu a Siamu (dnešné Thajsko), ktoré boli podnetom k rozvoju typickej xenofóbie Kambodžanov voči týmto dvom ríšam, predovšetkým k Vietnamu, čo malo zohrať výraznú rolu neskôr. V prvej polovici 15. storočia sa potom Kambodža stala na Vietname a Siame už plne závislou.

Útoky však neprestali, a tak Kambodža (jej kráľ Norodom) požiadala o francúzsku ochranu, pod ktorú sa dostala roku 1863. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1887, sa stala súčasťou Francúzskej Indočíny. Počas druhej svetovej vojny sa Kambodži podarilo čiastočne z francúzskeho vplyvu vymaniť. Po porážke Francúzska v roku 1940 došlo roku 1941 k japonskej okupácii kambodžského územia. V tom istom roku nastúpil na trón kráľ Norodom Sihanuk, pre Kambodžu jedna z najdôležitejších osobností druhej polovice storočia. Francúzi sa koncom vojny dostali v Indočíne aj v Kambodži späť k moci.

V roku 1946 Kambodža získala svoju prvú ústavu, ktorá je veľmi podobná francúzskej ústave. Jej autorom bol princ Sisowath. V jej dôsledku dostalo Národné zhromaždenie väčšie právomoci než kráľ. Francúzi s ústavou súhlasili, pretože Národnému zhromaždeniu nedávala niektoré právomoci (napríklad finančnú nezávislosť alebo samostatnú zahraničnú politiku).

Plnú nezávislosť získala Kambodža od Francúzov až roku 1953 pod podmienkou, že tu prebehnú demokratické voľby. Absolútnym víťazom sa v nich stala strana princa Sihanouka. Tá získala všetky kreslá. Podľa ústavy sa však panovník nesmel aktívne zúčastňovať politiky. Preto sa Sihanuk vzdal panovníckeho titulu v prospech svojho otca, aby sa sám mohol angažovať. Toto vzdávanie sa trónu v prospech otca alebo matky Norodom Sihanuk opakoval niekoľkokrát počas svojej kariéry. Preto bol občas kráľom (kedy kraľoval, ale nevládol) a občas princom (kedy sa naopak zúčastnil aktívne na vládnucej politike krajiny).

Nasledujúcich sedemnásť rokov sa obvykle nazýva ako Sihanukova éra, ktorá sa s výnimkou posledných niekoľkých rokov vyznačovala politickou stabilitou a istým ekonomickým pokrokom. V zahraničnej politike sa usiloval princ Sihanuk o zdanlivo neutrálnu politiku, zameranú na získanie zahraničnej pomoci a udržanie kambodžskej nezávislosti voči svojim proamerickým susedom Thajsku a južnému Vietnamu. Táto politika ho však zaviedla do spojenectva s komunistickou Čínou a na silnejšiu väzbu na štáty sovietskeho bloku.

Na domácej scéne potom kládol Sihanuk dôraz na veľkolepú minulosť Kambodže, jej významné postavenie v rozvojovom svete a na svoju vlastnú nenahraditeľnosť. Sám svoju politickú zmes nazýval “budhistický socializmus”. Na konci 60. rokov sa v krajine začali veľmi výrazne prejavovať tzv. Červení Kméri, v čele s Pol Potom.