To bol znova dnes extra náročný deň. Ten už začal vstávaním o 06:00. Vlak mal ísť o 08:18, ale ranné zbalenie, sprcha, presun na stanicu, vylúštenie správneho nástupišťa zaberie dosť času. I tuk tuk som mal už ráno pristavený pred hotelom.

img_3234
Konečne som spoznal známu dochvíľnosť železničných spojení v Indii. Vlak dorazil s 2 hodinovým meškaním na stanicu a tak už namiesto plánovaného príchodu doobeda do Dillí bolo z toho poobedie. Ešte aby som sa nenudil a bol stále v strehu, 10 min. pred príchodom zmenili samozrejme nástupište. Ešteže v Ágre boli na nástupištiach elektronické cedule ktoré zobrazovali číslo vlaku. Inak by som sa obával, či som nastúpil do toho správneho.

img_3231
Už po skúsenosti z predchádzajúcej cesty vlakom, som už vedel kde mám v tom extra dlhom vlaku hľadať svoj vagón. Mám pocit, že krátke vlaky do 10 vagónov tu ani neexistujú. Kupé som už poznal a keďže bolo prázdne, mohol som si vybrať kde budem ležať či sedieť. Nakoniec som si vybral kupéčko s posteľou, ktoré bolo otočené v smere jazdy a mohol som sledovať ubiehajúcu krajinu.

img_3255
No to bola nudááááá. V časti Uttar Pradesh je asi iba samá rovina. Veľmi mi to pripomínalo jazdu vlakom z Bratislavy do Komárna a späť. Pozriem naľavo – rovina, pozriem vpravo a na prekvapenie tiež rovina. Ani žiadne zvlnenie. Ak tu majú náhodou krtkov a urobí im krtinec, budú to veľhory. Keď si to skombinujete s priemernou rýchlosťou vlaku, čo bolo okolo 55 km/h je isté, že človek musí o chvíľu zaspať.

img_3261
Dillí

O 14:30 (namiesto naplánovaných 11:35) s radosťou vyskakujem znova z idúceho vlaku. Však ten vlak sa doslova vliekol. I slimák by ho predbehol. Dosť veľký časový sklz na naplánované pamiatky čo som tu chcel vidieť musí ísť zo zoznamu preč. Zoznam sa scvrkol približne o 50%. Ale ponechal som tie najvýznamnejšie a hlavne musia byť v okolí cesty z vlaku k hotelu.

Jama Masjid

Už nebudem sa zas opakovať moje handrkovanie sa s cenou a v prepočte aj o 50 centov. Patrí to k miestnemu “folklóru”. Indovia si myslia, že sme bohatí a my zas o nich, že na každom rohu nás odrbavajú. Bohužiaľ je to tak. Zo stanice mierim teda rovno do mešity Jama Masjid.

img_3264
Je to jedna z najväčších v Indii tak i na svete. Naraz sa sem zmestí až 25.000 veriacich. Mešita je postavená predovšetkým z červeného pieskovca doplnené o kopuly z bieleho mramoru lemované zas čiernym mramorom. Celú mešitu má na “svedomí” úplne ten istý architekt, ktorý projektoval aj Taj Mahal.

img_3271
Ten červený pieskovec je dobrá brutalita a pomsta od muslimov. Do mešít sa totiž v zásade na boso a rozhorúčené indické slnko (celý deň 34ºC v tieni) robí z podlahy rozžeravenú podlahu. Skôr musíte po nej behať, aby ste sa nepopálili, alebo sa presúvať popri okraji kde je ako taký tieň a na niektoré časti podlahy nesvieti slnko. Inak pre mňa, ako ateistu tam nebolo nič extra zaujímavé. Námestie bolo dosť morbídne veľké, kde v strede dominoval akýsi “bazén” slúžiaci na očistu pred modlitbou. Na druhej strane, ten nebol naprojektovaný dobre. Neviem si predstaviť, ako sa k nemu hrnie 25.000 veriacich. V hlavnej sále bol ešte zo stropu zavesený nádherný luster. No skôr ma zaujalo, že do jednej z dvoch najvyšších mešít o výške 40m sa dá vyjsť. Pre ten panoramatický výhľad to stojí.

img_3293
Idem teda tam a tesne pred vstupom do veže ma zastavuje nejaký moslim, že či mám vstupenku. Jasné. Však mi ju nanútili za 300 ₹, že ako turista si musím kupovať, tak im ju ukazujem. Ten mi zas vysvetľuje, že to je vstupenka na fotenie. A vstupenka do veže stojí 100 ₹. V tom mi to docvaklo. Vstup je do mešity zdarma. Mne lístok doslova nanútili, lebo som mal zrkadlovku na krku zavesenú, ale keby som ju nemal, môžem fotiť mobilom koľko chcem a neplatím za vstup nič. Tak keď vy na mňa takto, tak aj ja obraciam list a začínam hrať divadlo rozčúleného turistu.

img_3279
Dole mi bolo povedané, že kupujem vstupenku všade a nie len na fotenie, ale keď chcú, môžu si kľudne skontrolovať obsah môjho fotoaparátu. K tomu pridávam historku, že pýtal som si vstup do veže a toto mi dali. Oni si omieľali svoje a ja tiež so stúpajúcou tendenciou hlasu. Nakoniec ustúpili a pustili ma ďalej. YES!

Síce to nebola nejaká extra výhra. Úzke točiace schodisko, kde som sa ledva zmestil na šírku ramien a navyše s obojsmernou prevádzkou. Vystúpať 40m v kombinácii s vražedným teplom bolo brutálne kardio cvičenie. Keď som vyšiel hore, určite by mi namerali tlak blížiaci sa infarktu. Za to zhora bol neskutočný výhľad na väčšinu Dillí. Celé ho ani nie je možné vidieť. Však je to najväčšie mesto Indie s rozlohou 1 483 km³ a má 15.3 milióna obyvateľov! To je 3x viac ako celé Slovensko.

img_3273
Z tejto výšky som videl aj známu červenú pevnosť (Red Fort). Ako som ju sledoval z tej výšky, bol som rád, že som tam nešiel. Tá je ale obrovská. Len obvodové múry pevnosti sú v dĺžke 2.5km. Vo vnútri je tiež množstvo pamiatok a určite to je na celý deň. Takto som na ňu nahliadol aspoň zvrchu.

img_3286
Qutub complex

Toto miesto sa rozhodne oplatí navštíviť aj keď je trochu viac mimo centra mesta, ale za to neďaleko letiska. Tuk-tuk vás sem odvezie za cca 200 ₹ (2.70,-€). V samotnom parku môžete vidieť prierez niekoľkých storočí indickej architektúry. Parku dominuje Qutub minar a záujmu sa teší aj 1600 rokov nehrdzavejúci železný stĺp.

img_3337
Qutub minar je minaret z 13. storočia vysoký presne 72.8m (reštaurácia v televíznej veži na kamzíku sa nachádza vo výške 70m) postavený z červeného pieskovca. Patrí k najvyšším výškovým stavbám v islamskom svete.

img_3334
Iron Pilar

Len o pár metrov ďalej nájdete aj 7m vysoký železný stĺp. Jeho zaujímavosťou, že už vyše 1600 rokov nenesie žiadne známky hrdze a to je vystavovaný všetkým poveternostným podmienkam.

img_3315
img_3353
img_3358
Ubytovanie

Viac vyhradeného času na toto mesto bohužiaľ mi už neostáva. Budem musieť vstávať veľmi skoro, viac ako je zdravé. Lietadlo naspäť do Bombaja mi odlieta už ráno 05:50 a vyžaduje sa byť hodinu pred tým na letisku. Preto aj ubytovanie som mal rezervované len pár kilometrov od letiska.

img_3270
Hotel Global Inn je vyzerá to tak, banda prižívnikov. Okrem toho, že tu je na okolí kopec ďalších Inn hotelov (Holiday Inn, Airport Inn, India Inn,….), tak služby sú mizerné. Vyberám si z ponuky na pitie nealko a pikolík si vopred pýta peniaze a beží do obchodíku cez ulicu mnou objednané pitie kúpiť! A ešte si nahodí na to svoju maržu. Na druhej strane ich obdivujem, na čom všetkom dokážu zarábať. Len pre istotu ich upozorňujem, že check-out budem mať veľmi skoro ráno. Ponúkajú mi aj objednanie taxi. Po zistení ceny, ktorá bola veľmi prehnaná, si radšej o takom nekresťanskom čase zoženiem niečo vlastné. Ešte sa ma snažia prehovoriť, že tuk-tuky majú zákaz vjazdu na letisko a informáciou, že tak skoro ráno určite nič nezoženiem. To už ma dostávajú do kvalitnej neistoty. Narýchlo v mobile ešte overujem, koľko to prinajhoršom trvá peši a čo hovorí mestská doprava. Ale to už je predmetom ďalšej kapitoly.

Suveníry

Indovia majú trochu medzeru na trhu. Turistický ruch sa ako tak pomaly rozvíja, ale zabúdajú na suveníry. Takmer pri žiadnej turistickej pamiatke či inej atrakcii chýbajú obchody so suvenírmi. Príp. v samotnej pokladni. Normálne je umenie zohnať obyčajné magnetky. V Ágre (Taj Mahal) a Váranásí som zohnal bez problémov. V Bombaji až pri odchode z krajiny, za check-inom v medzinárodných letoch ale v Dillí som vôbec nepochodil. Proste také nič nepoznajú na niektorých miestach. Na druhej strane, je veľmi zaujímave na to ako je India veľká, ročne tento štát navštívi iba 3 milióny turistov.

Páčil sa ti článok?

Strata časuUšlo toPrečítal somVýborne!Super! Ešte ďalší prosím. (Počet hlasov: 1 Priemer: 5,00 z celkových hlasovaní 5)
India: 9. deň – Hlavné mesto Indie
5
1
5
1
Počítam...
1 Response
  1. […] Kruté vstávanie. Budík ma už ženie z postele o 03:00 ráno. Polovyspatý sa rýchlo obliekam, kašlem na rannú hygienu, beriem svoju zbalenú batožinu a vyrážam z hotela ešte so zalepenými očami. Kľúče od izby nechávam položené na recepcii, hoteliér spí na gauči pred recepciou a ani sa nehne. Obával som sa, čo keď náhodou bude mať pravdu. Musel som rátať s tou najhoršou variantou, že budem musieť tie 4 kilometre na letisko peši. Ani nevyjdem z vedľajšej ulice na hlavnú a už pri mne brzdí tuk-tuk. Je 03:15! Obligátna otázka, či nepotrebujem zviesť. Pýtam sa ho, že či ma vie hodiť na letisko na vnútroštátne lety (medzinárodné boli len 700m od hotela). Prikyvuje že hej. Nemám chuť sa dohadovať o cene a radšej mu ponúkam o 50% viac, ako by som dohodol cez deň. Jasné že ma berie. Kde inde by o takejto hodine zohnal platiaceho zákazníka. Napriek informáciam od “hoteliéra” ma tuk-tuk vykladá rovno pred vchodom leteckej spoločnosti IndiGo. Toľko k tomu, akými klamstvami sú Vás schopní zahrnúť, len aby na Vás zarobili (viď záver predchádzajúceho článku). […]