India: 3.deň – Konečne cieľový kontinent

Zas som veľa nenaspal. Kým zhasnú svetlá v lietadle počas nočného 5 hodinového presunu, ubehnú dve hodiny. Spoločnosť AirSeychelles Vám asi na každom lete podáva minimálne jedno jedlo.

Takisto na sedačke som si našiel balíček ako počas predchádzajúceho letu aj keď o niečo chudobnejší. Iba deka, vankúš a slúchadlá. Rozbaľujem teda deku, zapínam monitor a idem pozrieť ponuku. Okrem nejakých klasických európskych filmov sú tu aj bollywoodské. Len pre tú srandu si niečo pozriem. O produkcii bollywoodu som počul dosť, ale ešte som nemal česť si niečo naozaj pozrieť.

Síce tomu nerozumiem, ale takmer sa rehocem ako kôň. X-men alebo Matrix v štýle Bollywood! Ostatok pasažierov pozerá tieto filmy so všetkou vážnosťou a ja mám čo robiť aby som nevybuchoval smiechom. Stačí si na youtube vyhľadať slovo bollywood a pochopíte.

Samozrejme, že v lietadle veľa nenaspím a už pristávame. Možno prerušovane tak dve hodinky. To už je druhá noc čo som nespal a navyše k tomu časový posun. Oproti Slovensku je tu o 4:30 hodín viac. Hádam ešte tento deň nejako dám a nakoniec mi bude večer jedno kde spím, hlavne keď to bude posteľ. Aspoň dúfam.

Vystupujem v Bombaji na západnom pobreží Indie. Stále si neuvedomujem kde to vlastne som. Stačí len prejsť kontrolou a vyraziť. Tá prebehla bez väčších komplikácii. Iba zas nejaké lajstrá vypisovať. Len čo opustím túto zónu, je prvou úlohou získať indické rupie. Môžete si ich vybrať z bankomatu, alebo ako zistíte aj sami po chvíli, ako prví Indovia čo sa na vás vrhnú, budú práve tí, u ktorých sa dajú zameniť peniaze. Z celého lietadla nás bolo iba pár ako vhodných obetí. Ja som si našťastie už doma naštudoval ako treba s nimi obchodovať a tak dvaja sú zo mňa nešťastní. Však kurz za euro je 74.68 ₹. A mne ponúkali 65. Jeden neskôr aj 69. No ja som chcel minimálne oficiálny kurz prípadne lepší. Samozrejme som to s ponukou prehnal na 78, ale nakoniec s posledným mohykánom sme sa dohodli na 75. Paráda!

Peniaze mám a teraz len už sa dopraviť do centra mesta. Na letisko nevpúšťajú domácich obchodníkov, tak od akýchkoľvek ponúk mám zatiaľ pokoj, ale pomaly sa na to psychicky pripravujem. Z informácii načerpaných na internete, som sa dočítal, že keď dosiahnem cenu 400 ₹ za odvoz taxi do mesta je to veľmi, ale veľmi dobrá cena. Tak budem začínať s touto cenou. Pre istotu si ponuku píšem aj na papier, aby som predišiel nedorozumeniu.

Ešte v budove zachádzam k stánku s pre-paid taxi. Tu máte istotu že Vás neošklbú, ale zas dostanete oficiálnu cenu. Keď hovorím cieľ cesty a zadrú mi cenu 1700 ₹, tak odmietam a ukazujem svoju cenu. Iba mi povedia, že túto cenu u nich nedostanem, ale možno až vonku pred letiskom 🙂 OK, tak idem.

Prvý reálny kontakt s Indiou

Opúšťam klimatizovanú budovu a dostávam okamžite knokaut na všetky zmysly. A tieto sa pretekali v tom, aby práve tu svoju informáciu dodali do mozgu. Bol to pekný guláš a takýto zážitok absolvujete asi iba raz za život. Treba to zažiť na vlastnej koži. Dosť ťažko sa to opisuje, ale napriek tomu to skúsim, aké signály mi dávali jednotlivé zmysly:

Ako prvý o pozornosť sa predbieha čuch. Všetky čuchové bunky sa schovali v nejakej zapadnutej časti tela a mne vyhŕkli slzy. Skúste si predstaviť team futbalistov po zápase keď sa naraz vyzuje a strčí vám svoje ponožky pod nos.

Sluch! Neviete čo máte skôr vnímať. Každý na mňa pokrikuje s nejakou ponukou na odvoz, do toho predavači chai massala zmiešané s neustálym trúbením odchádzajúcich autobusov a taxíkov.

Zrak! Vaše oči zrazu vidia, to čo som nevidel za celý svoj život. A keď som náhodou videl, tak iba v televízii. Tie nevedia kam sa skôr pozerať. Našťastie je ešte noc a ešte veľa vecí mi ostáva skrytých pod rúškou tmy.

Pocit! Napriek tomu, že je 05:00 hodín ráno neskutočná vlhkosť ovzdušia a aj teplo. Okamžite chcem zhadzovať svoje dlhé nohavice spolu s mikinou. No v lietadle sa nejako nekúri.

Dobre. Pokúšam sa ako mnísi potlačiť všetky zmysly na vedľajšiu koľaj a nasádzam výraz nezáujmu skombinovanú s ignoráciou a prichádzam k prvej skupinke taxikárov so svojou ponukou. So slušnosťou ma odmietajú, niektorí sa snažia ma ukecať na cenu 700 ₹, ale nakoniec aj tí ma odmietli. Radšej si nájdu neznalejšie obete. Mne stačí len podísť ďalších pár metrov ďalej a nakoniec cenu 450 ₹ dostávam od rikšu. Viem, že rikše majú zakázaný vstup do centra mesta, ale nechám to na ňom, ako to porieši.

Ako som nastúpil, ešte sa snaží dvihnúť cenu, ale som neoblomný. Dohodnuté a hýbeme sa smerom k centru. Ja sa zatiaľ vzadu, v tom stiesnenom priestore prezliekam. Obliekam ¾ nohavice a čo najtenšie tričko. Po chvíli zastavujeme pri nejakom taxíku a šoféri sa začínajú dohadovať. Určite si budem musieť presadnúť a asi sa dohadujú na sprostredkovateľskej cene. Aj tak bolo. Kým som si presadal do taxíka, bola vyplatená za mňa provízia a my sme mohli ísť.

Presun skoro ranným Bombajom bol neobyčajne rýchly vďaka prázdnym cestám. Cez deň táto cesta môže kľudne trvať dve až tri hodiny, ale zvládame ju cca za 30 minút. V cieli sa chce taxikár handrkovať o cene. Ako dôvod uvádza, že išiel veľmi rýchlo a doviezol ma expresne. No bodaj by nie na prázdnych cestách. Platím mu 500 ₹ a vydáva mi iba 20. No nie, daj pekne aj ten zbytok. Bolo dohodnutá iná cena. Trochu nešťastný mi dáva aj zvyšných 30 ₹ (40 centov) a ja s pocitom víťazstva vystupujem.

img_2594
V centre mesta

Predo mnou sa týči Brána Indie vysoká 26m. V roku 1948 slávnostne opustili Indiu cez túto bránu posledné anglické vojenské jednotky. Celé námestie brány je lemované policajným zábradlím, tak idem popri ňom a nájdem si kde je vstup. Tam driemajúci policajt mi iba ukáže aby som ukázal obsah batohu a môžem ísť. Ani vstup sa neplatí.

Odkrýva sa mi celá monumentálnosť tejto stavby, ktorá práve zdôrazňuje, že som tam iba sám. Ale že nikoho tu nie je a mesto sa so svitaním len pomaly prebúdza k životu. K dokonalému dojmu chýbalo snáď len to, aby nebolo pod mrakom. No nemôžem chcieť všetko. Prejdem si síce celé to okolie a na koniec si sadám na zem doprostred námestia a vychutnávam si tento okamžik s pohľadom na Bránu Indie. Ono o chvíľu tento kľudný moment skončí.

img_2587
Už okolo 6:30 začínajú chodiť domáci na lode do šichty, zametať námestie, kŕmiť holuby pre turistov…. Radšej to opúšťam a v hlave si sumarizujem moje priority na dnešný deň. Potrebujem kávu, indickú SIM kartu (najlepšie Vodafone) a chcem vidieť slávny trh Colaba Causeway a Elephanta Island.

Biela celebrita

Pri námestí si chcem kúpiť lístok na loď smerujúcou na sloní ostrov, ale lodičky začínajú premávať až o 09:00 ráno. Tak zatiaľ od domáceho predavača si kupujem chai masala za smiešnych 10 ₹ a usadám si na múrik, aby som začal svoj ranný rituál s cigaretkou. Chai dokáže čiastočne zastúpiť kávu a už mi chýba len WC k dokonalosti. Pre tentoraz to vynechám.

V kľude a samote dlho neostávam a osloví ma skupinka troch Indov. Že či sa môžem s nimi odfotiť. Toto som síce očakával, ale nie tak rýchlo. Jedna z vecí, čo Indovia obľubujú je, fotiť sa s europánmi (so šikmookými ani nie) hlavne keď nemajú čierne vlasy a sú bledí. Oproti nim, sme všetci bledí. Indovia sú všeobecne tmavší ako černosi z Afriky. Neviem čo síce s tými fotkami robia, ale veľmi ma to nezaujíma. Každý zvlášť sa so mnou odfotí a vďační odchádzajú. Za tú chvíľu sa mi to stane ešte 2x a počas dňa tiež niekoľko krát.

Dobrú kávu treba hľadať

Indovia fičia hlavne na čaji, chai alebo na Ganje (tráva, canabis). Ja mám tip, že v európskej kaviarni Leopold café, dostanem dobrú kávu. Nachádza sa neďaleko Brány Indie a naozaj má trochu európsky nádych. Cenami sa tiež snažia priblížiť európskym. Za klasické presso pýtajú 90 ₹, ale čo človek neurobí pre svoju závislosť. Neskôr mi čašník donesie ešte ku káve úplne zadarmo dva kúsky bieleho toastového chlebu s nepálskym slaným maslom. Aspoň mám o jednú starosť menej čo sa týka raňajok.

img_2597
Na trh do Colaba Causeway

Začínam tušiť, že tento deň bude náročný a tak na kilometrový presun si radšej beriem taxi. 50 ₹! Z auta vystupujem neďaleko trhu, ktorý pri dobrej predstavivosti sa podobá na centrálne trhovisko v Bratislave. Ak som dostal pri letisku knokaut na zmysly, tu už som K.O. Smrad, špina, zápach miešajúci sa s vynikajúcou čerstvou vôňou jedla, ovocia a zeleniny. Aj na pohľad to je to na obidvoch koncoch spektra. Nádherná zelenina a ovocie spolu s nepreberným množstvom čerstvého korenia a na druhej strane špinavé, ošarpané budovy, na chodníku si musíte dávať pozor kam šliapete. Z toho ma vytrhne odniekadiaľ trúbiaci motorkár aby som uhol a skoro skončím po kolená v odpadkoch.

Príprava čerstvého chutney
Príprava čerstvého chutney

Cestu blokuje auto naložené v malých klietkach živými kurencami. U nás rozvážajú čerstvý chlieb, pečivo a mlieko, tu zas živé kurence. Každý stánok si nakupuje koľko potrebuje. Poniektorí okamžite zakúpený tovar podrezávajú priamo na ulici aby začali pripravovať jedlo. Aspoň takto vidieť, že to čo si kúpite na ulici je naozaj čerstvé. Uvarené jedlo sa im ťažko skladuje, nikde vôbec nevidím žiadne chladiace boxy, maximálne tak chladničky na nápoje. Kam sa človek pohne, vždy nájde niečo nové, zaujímavé či nepochopiteľné. Treba to brať s nadhľadom. Tu tak bežne žijú a snažím sa tomu prispôsobiť.

Rozvoz čerstvých kureniec
Rozvoz čerstvých kureniec

Slonie jaskyne

Tie sa nachádzajú približne 10km od Bombaja v zátoke asi hodinu plavbu loďou a sú vyhľadávanou turistickou atrakciou. I ja som sa nechal zlákať. Pri plavbe si človek oddýchne a spiatočný lístok stál len 140 ₹.

img_2604
Len večná škoda, že je tu veľmi premenlivé počasie. Jednu hodinu tu prší, až sú potoky na ceste a za hodinu zas kľud. Ale neboli by to Indovia, ak by aj z dažďa nevytrieskali peniaze. Pri vystupovaní z lode samozrejme pršalo a tak traja obchodníci už išli naproti aj s náručou plnou dáždnikov. Mali ste dve varianty. Buď si zakúpiť, prípadne požičať a vrátiť v jednej reštaurácii (kde necháte určite tiež niečo za občerstvenie) alebo zmoknúť. Aj moja nepremokavá bunda indickému dažďu neodolala a premokla 🙂 20 min. teda čakám a len čo sa ustáli dážď pokračujem k sloním jaskyniam.

img_2619
Samotné jaskyne majú svoju históriu, ktorú asi nebudem rozpisovať, lebo vôbec sa nevyznám do indických božstiev a bohov majú asi viac ako obyvateľov. No samotné jaskyne sú monumentálne a historici vôbec nevedia určiť rok vzniku. Pri tomto podnebí, znečistení a starostlivosti sa im ani nečudujem. Ak by si si chcel prečítať, nech sa páči Wikipédia.

img_2612
Mňa skôr zaujali voľne žijúce opice na tomto ostrove. Tie si tú robia čo chcú. Jedna pomaly ulomila stĺp s osvetlením ako sa na jeho vrcholku hojdala. Druhá zas útočila na skupinu miestnych pubertálnych Indiek, že radšej pustili svoje upražené kukurice a s piskotom ušli. A opica? Tá víťazoslávne pobrala pozahadzované kukurice a s kľudom partizána si na nich na streche pochutnávala. Ak už opice veľmi vyvádzajú, domáci zoberú praky a ostreľujú opice čím nájdu.

I na tomto ostrove sa mi darilo byť celebritou. Zo svadobného sprievodu ma čerstvý manžel zastavil, že sa musím odfotiť s jeho manželkou a dvoma dcérami. A to najprv s každou zvlášť a potom i spolu. A manžel to všetko cvakal. Nebudem sa nad tým radšej zamýšľať.

Ešte taký postreh: Nieže sa Vás snažia ošklbať na každom rohu. Dokonca sa to deje aj oficiálne. Za vstup do jaskýň som zaplatil 500 ₹, ale domáci platia len 30 ₹. 16- násobný rozdiel!

Ošklbanie turistov s posvätením úradov
Ošklbanie turistov s posvätením úradov

Vybavenie SIM karty

To bola jedna z ďalších úloh. Len väčšina obchodíkov s týmto operátorom bola zavretá. Našťastie som našiel značkovú predajňu. Chcel som pre-paid kartu. Také majú, dokonca pre turistov len 3 mesiace platnú a potom skončí a vyradia zo systému. Ale tá byrokracia k tomu! Potrebujú vašu fotku (to som bol pripravený), meno a telefón kamaráta v Indii, vašu indickú adresu hotela, vaše pôvodné indické číslo, kedy ste docestovali do Indie a mnoho ďalších zbytočných otázok. Našťastie pracovníci si myslia o tom myslia svoje, a väčšinu vyplnia za mňa. Za kartu spolu s balíkom 3GB dát platím len 550 ₹. Smiešna čiastka. Takto viem byť s rodinou k dispozícii a hlavne sa pripájať na voľné WiFi. Pretože tie voľné WiFi, vyžadujú mať indické číslo na ktoré Vám pošlú overovací SMS kód. Inak sa nepripojíte. Ani so zahraničnou kartou. Našťastie úloha úspešne zvládnutá a do dvoch hodín mám aj kartu aktivovanú.

Moje nové telefónne číslo
Moje nové telefónne číslo

Victoria station

Pozerám do mapy a vidím že som neďaleko vlakovej stanice, ktorá je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO, je sídlom indických železníc a je jednou z najrušnejších staníc v Indii. Tá masa ľudí, čo sa tam denno denne premelie je nepredstaviteľná masa, presne tak ako ten dopravný chaos pred stanicou. Jednou zo základných schopností, ktoré sa musíte naučiť pri príchode do Indie, je, ako prejsť cez 6 prúdovú križovatku na červenú za plnej prevádzky. Bez tohto sa tu nedá prežiť, alebo budete večne stáť na chodníku. Indovia totiž úplne ignorujú dopravné značenia či semafory. A neustále trúbenie? To treba ignorovať.

10 indických základných pravidiel trúbenia

  • trúbiť pri odbočovaní vľavo
  • trúbiť pri odbočovaní vpravo
  • trúbiť pri vchádzaní na cestu
  • trúbiť pri opustení cesty
  • trúbiť pri rozbiehaní
  • trúbiť pri zastavovaní
  • trúbiť, keď vidíte iné vozidlo
  • trúbiť, keď vidíte potencionálneho cestujúceho
  • trúbiť, keď ste skoro narazili do iného vozidla (veľmi časté)
  • trúbiť, keď …. nikto iný nezatrúbil v posledných 30 sekundách

Ako som ozbíjal slepého taxikára

Druhá vec, ktorú sa treba naučiť je kšeftovanie. Hlavne u taxikárov. Ak vám nejakú cenu vopred povie, rovno ju treba zraziť minimálne o polovicu ak nie o dve tretiny. Ideálne je, keď viete vopred približnú sumu, za koľko to bude. Takto som si stopol taxikára, keď som potreboval odviezť na hotel. Prví dvaja ma odmietli, že za 100 ₹ ma neodvezú. Nakoniec tretí to najprv skúšal za 150, potom 125 a nakoniec súhlasil čiastočne so 100, že radšej pôjde na taxameter. To bolo pre mňa úplne nové. Totiž taxametre zapínajú len pre domácich, pretože je to tak lacné, na turistov skúšajú svoje finty.

Hajlujúci Ind. Asi tiež na niečom fičal
Heijlujúci Ind. Asi tiež na niečom fičal

Hovorím presný cieľ cesty, ale nepozná. Ukazujem mu polohu hotela v GPS v mobile a z neho vysvitne že je “slepý”. No nie úplne, vidí obrysy áut. Fúúúúú. Nová výzva! Hoc, čo som čakal, ale že ma bude viezť takmer slepý taxikár, tak to nie. Po ceste kecáme o hocičom, hlavne sa rehoce, keď mu poviem, že moja krajina má cca 5 miliónov obyvateľov. Samotný Bombaj má takmer 14 miliónov!

Pýtam sa zo slušnosti, či si môžem zapáliť v aute. Dáva znak súhlasu a aj jeho ponúkam slovenskými cigaretami. No on vyťahuje ťažší kaliber! “Chceš hašiš? Alebo radšej gandžu (trávu)?” No konečná. Fetujúci slepý taxikár!!! To sa nevymyslí, to sa musí zažiť. Žeby pri tejto skúsenosti vznikol marketingový slogan: “INCREDIBLE INDIA”?

A ešte aby toho nebolo málo. Záverečná cena podľa taxametra? 85 ₹! No, mal zobrať mojich ponúkaných 100.

"Útulne" prostredie v okolí hotela
“Útulne” prostredie v okolí hotela

Kráľovská večera do 1€

Ubytovanie v hoteli na večer prebehlo celkom dobre. Pred tým, ako som úplne odpadol do postele, bolo sa treba najesť. Nechcel som veľa vymýšľať a tak som zakotvil v podniku vedľa hotela. Objednávam si chai masala a masala dosa. Masala dosa sa začala okamžite pripravovať vonku čerstvá. Dostávam na stôl jedlo aj s príslušnými omáčkami. Je úplne vedľajšie, že od tých korenín mám v hube peklo, prekvapením je keď platím. Celý účet 40 ₹. Čožeeeee? Však to je 53 centov! Nechápem.

img_2661
Najedený a spokojný som sa presunul do svojej izby a zvítal sa konečne s posteľou po prebdených dvoch nociach. Zajtra ma čaká objavovanie mesta a ďalšie neskutočné zážitky

Páčil sa ti článok?

Strata časuUšlo toPrečítal somVýborne!Super! Ešte ďalší prosím. (Počet hlasov: 1 Priemer: 5,00 z celkových hlasovaní 5)
India: 3.deň – Konečne cieľový kontinent
5
1
5
1
Počítam...

CK Knirsch