Skip to content

| | 14. apríla 2019

Zviezli sme sa lanovkami ktoré pamätajú Stalina

Na posledný deň pred odletom je na programe asi najväčšia atrakcia, ktorú už mnoho z vás asi nebude mať šancu absolvovať. Bol to jeden z dôvodov, prečo sme sa aj vybrali do Gruzínska.

Už rutina

Ku koncu nášho výletu už prechádzame takmer na synchronizovanú rutinu. Budíček o 08:30, raňajky, hygiena, pobalenie a o 10:00 sme už všetci nastúpení za ďalším dobrodružstvom. Dokonca pred domom je už pristavená maršrutka z predchádzajúceho dňa. Ciele cesty sú už dohodnuté a tak sa ani veľmi nezdržujeme.

Dnešným hlavným cieľom je mesto Chiatura (ჭიათურა). To je vzdialené od Kutaisi nejakých 70km. Čím je zaujímave toto mesto sa dozvieš nižšie. Po ceste sa vyskytuje ešte jeden unikát.

Pilier Katskhi

Po tektonickom posune sa vytvoril 40 metrov vysoký monolit. A na jeho vrchole kláštor s ruinami pochádzajúce už z obdobia 9. storočia. Na tejto skale dokonca žije osamote mních. Prijatie návštev je na jeho rozhodnutí ak sa nebojíš vyliezť po rebríku až hore. Len upozorníme, že ženy majú zakázaný vstup. Je to kvôli patriarchálnej povahe cirkvi. To sme si predsa nemohli nechať ujsť.

Cestovanie v Gruzínsku je výzva

Len čo odbočíme z hlavného ťahu medzi dvoma najväčšími mestami Gruzínska (Kutaisi a Tbilisi), začína adrenalínová jazda. Väčšinu jazdy síce máme dych berúce výhľady na nádhernú ešte zasneženú hornatú krajinu, ale začínajú nám chýbať bezpečnostné pásy. Cesta je stále veľmi frekventovaná, veľmi úzka a občas sa stratí aj samotný asfalt.

My máme veľmi luxusné cesty

Len pre zaujímavosť. Tento ťah je označený v Google navigácii ako cesta I. triedy. Rovnako je napr. značená cesta z Bratislavy do Komárna. A teraz si pozri fotku nižšie.

Road in Georgia
Cesta I. triedy v Gruzínsku

Ak je toto cesta I. triedy, nechceme vedieť, čo sú cesty nižšej kategórie. Máme také tušenie, že dnes to ale spoznáme. Na naše cesty sa už nebudeme sťažovať, tie sú luxusné. Nadáva na ne iba ten, čo nevytiahol päty zo Slovenska.

Tesne pred cieľom máme tu česť. Odbočili sme na cestu II. triedy. Náš šofér chce pre zákazníkov urobiť všetko a vezie nás z úmyslom, dostať sa čo najbližšie. Táto cesta, je už u nás definovaná ako nezakreslená dedinská cesta. Zrazu sa karta obracia a my musíme pomáhať šoférovi s otáčaním celej maršrutky.

Otáčanie maršrutky

Gruzínci sú veľkí optimisti. Ten kopec bez náhonu na všetky štyri kolesá sa dá ledva vyjsť v lete, a on to chcel vyjsť s týmto v zime. Nevadí, prvý cieľ je hneď za kopcom. Dokonca aj po vlastných nám robí problém zdolať posledný úsek.

Sezóna ešte nie je

Pilier sa vôbec nenachádza niekde v dedine, ale úplne mimo. A len kvôli existencii tohto piliera, je tu vybudovaná ako taká cesta. Pilier sa nachádza v akomsi provizórnom areáli, kde okrem stavbárov, ktorí rekonštruujú strechu kostolíka na úpätí, tu nikoho nie je. Aj stánok so suvenírmi je opustený. Ten vyzerá na to, že naposledy bol otvorený asi tak koncom leta.

Dokonca ani samotný mních nie je “doma”. Ten odstraňuje z okolitých stromov konáre, aby mu nepretrhli pod nánosom snehu elektrický kábel vedúci hore na pilier.

Pozri si toto úchvatné video, kedy uvidíš tu nádheru. A keď budeš poriadne sledovať, nájdeš aj to, že mních má z druhej strany piliera nejakú miestnosť v skale :). O tej sme nenašli žiadne informácie.

Do Chiatura

Len 10km od Katskhi piliera sa nachádza banské mesto na mangán – Chiatura. Netrvá dlho a vchádzame do mesta. No kým sa dostaneme tam, kam chceme, trvá približne ďalších 20 minút. Totiž väčšina mesta leží priamo v kaňone a to trvá kým sa tam dostaneme. A mangánové bane sú zas na kopcoch.

ჭიათურა, Georgia
Vitaj v ჭიათურა

Kým bol Stalin v Kutaisi, obrátili sa naňho baníci z neďalekej Čiatury. Toto banícke mesto leží uprostred zasnežených hôr, rozsiahle haldy banského odpadu ale premenili jeho okolie na mesačnú krajinu. Rástlo rýchlo – ťažilo sa tu 60% svetovej produkcie mangánu. 3700 špinavých baníkov tu pracovalo 18 hodín denne v dusivom prachu a za smiešnu mzdu. Keďže nemali kde spať a umyť sa, spali priamo dolu v baniach. Zvieratá si žili lepšie ako baníci v Čiature. Počas revolúcie v roku 1905 Stalin mesto ovládol a spravil z neho jedinú skutočnú baštu boľševikov v Gruzínsku.

Simon Montefiore, Mladý Stalin

Lietajúca verejná doprava

Aby preprava tak dlho netrvala, tak ako verejná doprava tu slúži obrovská sieť lanoviek. Tie dal vybudovať Josif Vissarionovič Stalin po 2. svetovej vojne, koncom 50 rokov. Toto mesto malo byť rajom pre pracujúcich. Nechali sa tu postaviť kúpele, investovalo sa do kultúry a rozvoja, ale trvanie to nemalo dlhé. Gruzínsko zasiahol rozpad Sovietskeho zväzu a okamžitá deindustrializácia. Takto Chaitura chátra až dodnes.

Ťažba mangánu sa tu obnovila v roku 2006 a preto vláda začala na jeseň 2017 v spolupráci s vládou Francúzska s rekonštrukciou lanovkových dráh. Tie sú už do dnešného dňa zrekonštruované, až na posledné dve linky. A presne na tieto sme sa prišli pozrieť a prípadne sa zviezť. Netrvá dlho a nájdeme ten správny centrálny bod.

Fotky, ktoré sme videli na internete neklamali. Lanovky vyzerajú presne takisto. Tieto dve konkrétne linky boli vybudované v roku 1954 a do dnešného dňa s pravidelnou údržbou fungujú dodnes. Celých 65 rokov! Však aj tak vyzerajú. Takisto staré sú aj zabezpečovacie prvky. Kompletné retro a ani náznak nejakého moderného riešenia.

Bezpečnosť nado všetko

Lanovky visia na 2 lanách: ťažné a nosné. Ťažné lano majú lanovky spoločné a kabínka čo ide nadol pomáha tej druhej nahor. Brzdy nemajú žiadne! Čo sa asi tak stane, keď sa ťažné lano pretrhne? Poletia obe lanovky nadol. Napriek tomuto jednoduchému systému, sa v Chiature na lanovkách nestala žiadna smrteľná nehoda. Našli sme informáciu o jednom incidente, keď sa zaseklo ťažné lano. Pasažieri museli stráviť 9 hodín v kabínke.

Našli sme pár historických fotografií

S týmito informáciami sa odhodlávame do prvej lanovky. Síce obavy sú irelevantné, keď miestny s nimi jazdia niekoľko krát za deň. Predsa sme už navyknutí na modernejšie riešenia. Ani systém dorozumievania s centrálou pomocou zvukových signálov tomu nepomáha. Teta, ktorá riadi túto lanovku nevie po anglicky ani po rusky.

So škripotom a miernym hojdaním sa posúvame do prudkého kopca. Chceme sa chytiť aspoň jedného madla, ale hneď sme okríknutý. Posunkami nám tetuška vysvetľuje, že to je záchranná brzda! Už vidíme aj ostatok zachránarského vybavenia. Obyčajný drevený rebrík s látkovým popruhom. Nechceme si radšej domýšľať ako by nás to zachránilo. Troj minútová jazda nám pripadá ako večnosť.

Na konci prvej linky

Začiatočná ako aj konečná stanica je umiestnená v monumentálne okázalo nádhernej budove. Len škoda, že má tak ako lanovka, tie najlepšie roky za sebou. V minulosti to musela byť nádhera. O to väčší šok nás čakal za budovou. Akoby sme sa ocitli na známom košickom sídlisku: Luník IX. Paneláky, kde väčšina bytov už rozobraná bez okien, ktoré už nikto neobýval a iba podľa umiestnených záclon sme tipovali, kde ešte existujú ľudia. Žiadne chodníky, iba blato a zrazu oproti nám dve domáce svine so psom.

Domáci idúci z práce s nákupom v igelitkách len neveriacky krútia hlavou, čo tu robí 11 turistov. My sami sebe tiež. Okrem zážitku z jazdy a výhľadu dole na mesto, tu je len to sídlisko. Takže sa poberáme znova na lanovku smerom nadol, aby sme sa zviezli aj druhou linkou.

Na konci druhej linky

Čo sme ešte nenapísali, že táto forma dopravy je tu úplne zadarmo. Aj pre turistov. Nechcú od nás vôbec nič. Druhá linka, je už ako tak predpotopne zautomatizovaná. Na druhej linke s rovnakým bodom nastupovania sú umiestnené o niečo menšie kovové hrdzavejúce “krabice”. Tie nám pripomínajú trochu dizajnom ponorky- Vo vnútri sa nenachádza žiadna sprevádzajúca osoba. Nastúpime, zavrieme dvere a mechanizmus s elektromagnetom nás zamkne zvonka.

Tu už nie je zhola nič. Len 4 steny s oknami po obvode prekryté kovovým pletivom. Dizajn narúša len kus železného obdĺžnika s dvoma maticami. Na tom visí celá lanovka. Tu už nie je ani tá záchranná brzda :). Do tejto lanovky môžu nastúpiť len 4 osoby a pre istotu sa rovnomerne rozkladáme každý do jedného rohu. Pred nami je ešte dlhšia cesta s ešte prudším stúpaním. Už len trochu prudší pohyb vo vnútri rozhojdá lanovku, tak radšej so zatajeným dychom v tichosti stúpame nahor.

Nakoniec na tri krát sa všetci dostane nahor. Na tejto strane kopca sú väčšinou bane a okrem výhľadu tu nič nie je. Ale ten adrenalínový zážitok stojí za to. Škoda len, že už o pár mesiacov to nemusí byť pravda. Ak by si toto chcel zažiť, mal by si sa poponáhľať. WizzAir lieta priamo do Gruzínska z Viedne a spiatočné letenky sa dajú zohnať už od 60,- €!

Objavujeme nealko Absinth!

Chiatura je celkom také podivné mesto. Ak by sme nemali čas čistú jasnú oblohu, určite nás chytí depresia. Špinavé, ponúre a smutné mesto s ledva 15.000 obyvateľmi. Dobrú pol hodinu nám aj trvalo kým sme vôbec našli nejakú kaviareň. O reštauráciu sme sa radšej ani nepokúšali.

Berika Lemonade

Tu bolo objednávanie trochu ťažké. Angličtina ani ruština a aj keď sme mali v zásobe ešte maďarčinu a nemčinu, tak nakoniec sme sa posunkami nejako dohodli. Ostatok sme si zobrali proste z chladničky. A dobre sme urobili. Objavili sme nealko, ktoré po otvorení bolo perlivé, zelenej farby s arómou paliny. Takmer ako Absinth, len v nealko prevedení!

Dokonca mali aj domáci zákusok, veľmi podobajúci sa na Marlenku. Keby si náhodou nevedel, tak receptúra Marlenky pochádza zo susediaceho Arménska! Takže je možné, že sme ochutnali aj pravú pôvodnú Marlenku. To nevieme. Lebo z ani účtu sa nedalo vyčítať, čo sme si vlastne objednali.

Ďalší svetový unikát

V Kutaisi sa nechávame ešte zaviesť na jedno miesto, ktoré máme denno denne na očiach z nášho ubytovania. Katedrála Bagrati! Jedná sa o stavbu až z 11. storočia a je významnou pamiatkou gruzínskeho architektonického vývoja. Dokonca od roku 1994 je zapísaná v UNESCO.

Len pre zaujímavosť. Mesto Kutaisi patrí do TOP 20 najstarších nepretržite obývaných miest na svete. Bolo založené už pred 4.000 rokmi a bývalo to hlavné mesto Kolchidy o ktorom sa píše v gréckych povestiach o putovaní Iásona s Argonautmi.

Keď už doletíš do Kutaisi, katedrálu Bargati nemôžeš vynechať. Pri západe slnka je odtiaľto neskutočný výhľad na centrum mesta.

Kutaisi, Georgia

Posledná noc v Gruzínsku

Už len posledná večera s typickým chačapuri, posledné nákupy gruzínskeho koňaku v obchode a finálne zbalenie sa. Zajtra nám to už na obed odlieta naspäť do Viedne.

Zaujal ťa článok? Ohodnoť nás, prosím!

Strata časuUšlo toPrečítal somVýborne!Super! Ešte ďalší prosím. (13 votes, average: 4,85 out of 5)
Loading...

Pomôž nám a zdieľaj článok

Chýba ti niečo v článku?

Môžeš nám napísať a opýtať sa.  My túto informáciu dodatočne doplníme aj do článku.

CK Knirsch

Hlavný organizátor všetkých zájazdov. Bez neho to jednoducho nejde. Naplánuje všetko, Od nápadu až po realizáciu. Nájde vhodné letenky, ubytovanie a naplánuje celý program. S ním sa jednoducho nenudíte. Čím bláznivejšie, tým lepšie.