Skip to content

Cesta korenia: Po hodvábnej ceste

CK Knirsch 23. apríla 2020

S každým otočením mlynčeka korenia či dodaním škorice do koláčov sa odvíja fascinujúca cesta korenia, ktorá trvá cez 2 000 rokov. I samotná štipka korenia povznesie jedlo do chuťového neba a vykúzli svetový pokrm i na chalupe u rybníka.

Korenie poznali už starí lovci a zberači, o jeho rozšírenie sa postarali kupci, bojovníci i migrujúce kmene, ktorí ho prenášali z teplejších oblastí do chladnejších. Napríklad bobkový list, estragón, tymián, rozmarín a ďalšie aromatické druhy sa rozšírili zo Stredomoria do severnej Európy, akonáhle ľudia začali cestovať. Rebarboru, škoricu čínsku, pižmo, čaj a hodváb prevážali karavany po ázijskom kontinente dávno pred našim letopočtom, čím vznikol základ tzv. hodvábnej cesty z Číny cez Áziu do Európy. Korenie, myrta, kadidlo a hodváb patrili k prvým obchodným komoditám už v starom Egypte a v Mezopotámii, v dobách biblických i za Antiky. Naložené lode a karavány sa stretávali v Alexandrii na brehu Stredozemného mora. Egyptské papyrusy a nástenné maľby sa o korení zmieňujú už okolo roku 1400 pr. n. l. Biblia popisuje, ako bratia zapredali svojho brata Jozefa obchodníkom s korením na ceste medzi Arábiou a Egyptom. Grécke mesto Akrotiri pochované erupciou sopky Santorini obsahuje nástenné maľby zobrazujúce zber šafranu.

Zber korenia

Vojaci Alexandra Veľkého dobyli v 3. storočí pred našim letopočtom Stredný východ, Perziu a severnú Indiu a do svojej kuchyne prevzali koriander, horčicu, cesnak, kurkumu, čierne korenie, kardamon alebo napríklad cukor. Neskôr grécke impérium dobyli Rimania a v ázijských prístavoch sa objavila škorica a klinčeky. Rimania korenie milovali a používali ho vo veľkom – k dochuteniu pokrmov i obetovania bohom.

Riman Plinius v 1. storočá n. l. píše: “Pri najnižšej útrate získajú India, Čína a Arábia z našej ríše 100 miliónov sesterciov každý rok. To je cena, ktorú nás stojí náš luxus a naše ženy. Arábia nevyprodukuje toľko korenia za rok, ako cisár Nero spálil v jeden deň u tela svojej milovanej Poppaei.” Latinský básnik Perseus písal písal v 1. storočí n. l.:

“Po prepychu hladní kupci nanásytní, na východ chvátajú a do Indie horúcej, pre korenie pálivé a byliny všeliaké, tovar taliansky zamieňajú za korenie.”

Cesta dlhá 12 000 km

S rozvojom moreplavectva sa na hodvábnej ceste objavil i náklad klinčekov, muškátového orecha a kvetu a ďalšieho korenia z Moluk, označovaných ako Ostrovy korenia. Až do 2 storočia n. l. cestovalo korenie v malých džunkách po mori pozdĺž pobrežia. Obchod s korením sa odohrával v juhočínskom mori a v Bengálskom zálive odtiaľ pokračoval predovšetkým po zemi na západné Malabarské pobrežie a potom opäť po mori. K oboplutiu Srí Lanky a indického mysu Komorin sa námorníci odvážili až omnoho neskôr. Cez Arabské more doplávali lode do Perského zálivu alebo Červeného mora, kupci náklad preložili na karavany a pokračovali cez Arabský poloostrov a dnešným Tureckom alebo cez severnú Afriku (egyptskú Alexandriu) a Stredozemné more do Rímskej ríše. Do Červeného mora sa vchádzalo Adenským zálivom okolo tzv. Afrického rohu, dnešného Somálska. Známy Mys korenia námorníci po mnohých týždňoch až mesiacoch na mori nadšene vítali. Voľba vhodnej trasy záležala na momentálnej politickej situácii.

Korenie

Zrodenie Benátok a rivalita Janovských

V roku 476 n. l. padol Rím a väčšina z jeho márnotratností prešla na Byzantskú ríšu a do Konštantinopola (Carihrad, dnešný Istanbul). Niektoré bohaté obchodné rodiny sa uchýlili zo zničeného Ríma do malej osady na severe. Využili kontaktov a vybudovali na viac než stovke ostrovov prístavné obchodné mesto – Benátky, cieľovú stanicu hodvábnej cesty a centrum stredovekého obchodu s korením. Už v roku 894 francúzsky svätec Geralt z Aurillacu na svojej ceste severným Talianskom stretol kupcov z Benátok, ktorí predávali hodváb a korenie z Byzancie. Byzantská ríša a dobré vzťahy s ňou boli prvým dôležitým bodom v obnove obchodu s korením na úroveň, ktorú Európa poznala za Antiky. Benátčania neboli sami, úspešne im sekundovali taktiež Janovskí. Za pomoci Levanty, teda štátov a miest na pobreží Stredozemného mora medzi Gréckom a Egyptom, sa im podarilo postupne obnoviť pôvodné trasy korenia po mori. Pre svoj tovar sa začali pravidelne plaviť do Alexandrie na severe Egypta, kde ho ale teraz kupovali už od arabských obchodníkov.

Zátoka sv. Marka v Benátkách
Gaspar van Wittel: Zátoka sv. Marka v Benátkách

Tí sa od 8. storočia vydávali z Arabského poloostrova do vnútra Afriky a Ázie a využívali ciest po Níle i monzúnové vetry pre plavbu po mori až do vzdialenej Číny, Indonézie a na Ostrovy korenia. Späť putovali naložení drahým tovarom do Alexandrie i do Európy. Do Stredomoria sa dostali po mnohých mesiacoch plavby pozdĺž indického pobrežia a putovania s naloženými ťavami cez púšť arabského poloostrova do prístavu v Aleppe, Bejrúte a Alexandrii.

Obchodná sieť
Hodvábna cesta po pevnine a starodávne trasy cez ázijsky kontinent. Nebola to len jedna jediná cesta, ale bola sieťou storočných obchodných ciest, ktorá umožňovala cestovať z Xian (Chang’an) v Číne do Istanbulu v Turecku.

V 9. storočí osídlili arabskí moslimovia východoázijské brehy a v 10. storočí i Zanzibar a africké pobrežie a začali na Stredný východ a ďalej do Európy posielať klinčeky, kardamon, škoricu a gáfor. V 10. storočí ich zo Španielska vyhnali Vizigóti, a tak založili námornú obchodnú cestu pozdĺž marockého pobrežia a vnútrozemskú cestu cez dnešný Sudán, Nigériu, Senegál až po Níl. Hlbšie do strednej a severnej Európy sa korenie rozšírilo počas križiackych vojen v 12. storočí. To však nebolo po chuti pápežovi, ktorému sa obchodovanie kresťanov s moslimami nepáčilo, a roku 1322 významných občanov Benátok exkomunikoval z cirkvi. Benátčania sa tak preorientovali na kresťanský arménsky prístav Lajazzo.

Gotická freska
Gotická freska znázorňujúca obchod s korením

Zrkadlo bohatstva

Prvé výpravy privážali do Európy korenie ako ukážku zaujímavých cudzokrajných rastlín a plodín, ktoré vzápätí okúzlili všetkých, ktorý si ich mohli dovoliť. Korenie sa okamžite stalo symbolom moci a bohatstva, jeho chuť a vôňa boli až druhoradé, zdravotné účinky objavovali Európania postupne. Korenie bolo známkou luxusu a výnimočnosti hostiteľa, stálymi odberateľmi zámorských kupcov bývali králi, šľachtici a bohatí mešťania. Naopak v Indii a Čine sa korenie pestovalo a konzumovalo vo veľkom, niektoré druhy si krajiny dokonca medzi sebou dovážali už v dávnych dobách, a preto ich kuchyňa a medicína na korení stoja.

Na začiatku 14. storočia spísal florentský kupec Francesco Balducci Pegolotti obchodnú príručku s 289 druhmi exotického tovaru, z toho 188 druhov korenia. Medzi najžiadanejšie patril korenie, škorica, zázvor, šafran a klinčeky.

Uskladnené korenie

Európskym centrom obchodu s korením boli Benátky a Janov. Tu obchodníci preložili korenie na lode a pokračovali cez Gibraltar do Antverp a Londýna, alebo na povozy a cez Alpy prešli do Francúzska a Nemecka. Odtiaľto sa dostalo korenie i do Prahy. Hoci cesta trvala dlho a bola plná nástrah, 80-100% zisk z predaja za útrapy a nebezpečie stál. Najvýnosnejší bol najžiadanejšie čierne korenie, používal sa nielen v kuchyni, ale i ako platidlo. Niektoré mestá a kráľovstva dokonca svoje účty a bohatstvo viedli v korení. Napríklad v Londýne museli obchodníci z východnej Európy platiť za vstup medzi miestnych obchodníkov 10 libier korenia. Okolo roku 1000 by ste nenašli lekára, ktorý by neprisudzoval koreniu zázračný vplyv na potenciu. O sto rokov neskôr vojvoda Vilém IX. Akvitánsky zvaný Trubodúr, križiak a básnik, popisoval svoje týždeň trvajúce sexuálne hry s viacerými ženami a “188 úspechov” prisudzoval práve koreniu.

Tradované historky o tom, že ľudia korením zakrývali nevábny odor starého či kaziaceho sa jedla, sa ukázali ako klamlivé – chudobní ľudia si korenie vôbec nemohli dovoliť!

Nezanedbateľnú časť na rastúcom vplyve a bohatstva Benátok mal ich rodák Marco Polo. Pred rokom 1280 doplával až do Číny a bol prvým Európanom, ktorý informoval o zdrojoch korenia z oblasti medzi juhozápadnou Čínou a Indiou. Z 27 rokov dlhej cesty po hodvábnej ceste spísal pútavú knižku Milion. Popisuje chuť sezamu z Afghánistánu, plné údolia zázvoru a škorice v okolí mesta Kain-du (dnešný Peking), kde ľudia popijali korenené ryžové víno, mesto Hangshow, kam každý deň doputuje 10 000 libier (približne 5 000 kilogramov) korenia, korenie na Jáve a na ostrovoch v Čínskom mori a na Malaborskom pobreží Indie. Cestopis sa stal v stredovekej Európe bestsellerom a ešte zvýšil dopyt po korení.

Milion, Marco Polo
Úžasný cestopis z 13. storočia si môžeš prečítať aj dnes, vďaka kvalitnému slovenskému prekladu.

Prvenstvo v medzinárodnom obchode potvrdili Benátčania po víťazstve v námornej vojne s Janovom (1378-1381) a udržali ho až do pádu Konštantinopola v roku 1453. Po dobytí Turkami sa priama cesta na východ zrútila a Benátčania začali hľadať iné trasy, ako nepriateľov obísť. O päťdesiat rokov neskôr, po oboplávaní mysu Dobrej nádeje v roku 1497 a návrate Vasca da Gamy bola hodvábna cesta cez Levantu takmer zabudnutá.

Moreplavec
Vasco da Gama, prvý moreplavec, ktorý oboplával Afriku a dostal sa až do Indie

Východne diaľky

Korenie bol dôvodom objaviteľských ciest i ďalekých výprav. Kvôli voňavým práškom a roztodivným tvarom sa budovali impéria i ničili staroveké ríše, bojovalo sa o vplyv, menili sa mapy sveta a dobrodruhovia riskovali svoj život.

Európania mali na nájdenie priamej cesty do Indie enormný záujem. Dopyt po korení stúpal a jeho cena taktiež. Dodávky však výrazne skomplikoval Konštantinopolu (Carihradu, dnes Istanbulu) v roku 1453, pretože arabských obchodníkov na hodvábnej ceste nahradili osmanskí Turci, ktorí obchodovať nevedeli ani nechceli. O tri roky neskôr padli Atény a Stredozemné more sa začínalo uzavierať. Benátky a Florencia síce presunuli svoje záujmy do prístavov v Alexandrii a Damašku, ale bolo čím ďalej jasnejšie, že tento stav nechcú ostatné štáty podporovať.

Mapa nad hlavou

Ku zmene stavu prispeli znalosti navigácie a moreplavectva i zdokonalenie spôsobu stavania lodí. Navigácia podľa hviezd a polohy slnka a mesiaca využívali pri plavbách už starí Feničania, Gréci a Rimania, ale obmedzovali sa len na Stredozemné a Egejské more a priľahlé vody. Malajskí a indonézskí rybári a námorníci sa vydávali ďalej na otvorené more a už v 5. storočí dokázali vďaka znalosti astronavigáce a magnetického pólu a využívaní monzúnových dažďov a vetrov doplávať i na malých loďkách na vzdialené ostrovy a privážať odtiaľ drevo, kadidlo, ovocie a korenie. Až neskôr sa to od nich naučili Arabi, Indovia, Peržania a Turci, a prekonali tak Indický oceán a južný Atlantik. Ako nájomní námorníci na európskych lodiach predali svoje znalosti a zručnosti Európanom a tí sa rozbehli v ústrety neprebádaným oblastiam.

Práve v 14. storočí sa staviteľom podarilo skonštruovať lode, ktoré zvládli plávať mnoho mesiacov cez otvorené more. Museli odolávať veľkým vlnám a pojať dostatok zásob a zlata pre nákup tovaru. To s maximálnou nosnosťou 600 ton nebolo vôbec ľahké. Zároveň museli byť dostatočne rýchle, aby unikli pirátom. Majstrovstvo v tejto oblasti dosiahli Portugalci, ktorí vzápätí prevzali nadvládu nad oceánmi a objavili nové cesty na východ. Veľké galeony a karavely doplávali až do výsostných vôd malých indických, malajských, čínskych a rabských džuniek a plachetníc a pôvodní obyvatelia sa dostali do područia a závislosti na na európskych obchodníkoch.

Oboplutie Afriky

V roku 1415 dobili Portugalci mesto Ceuta v Maroku a plavili sa ďalej na juh až k mysu Dobrej nádeje. Tento výčnelok na juhu Afriky nie je jeho najjužnejším bodom, tím je o 160km juhovýchodnejšie Strelkový mys, pod ktorým sa stretáva Atlantský a Indický oceán, ale zasahuje sem z Indického oceánu teplý prúd Strelkového mysu a stretáva sa so studeným prúdom Benguelským, čo výrazne pomáhalo lodiam preplávať z jedného oceánu do druhého a oboplávať tak bezpečne africký kontinent. V roku 1488 sa to podarilo portugalskému moreplavcovi Bartolomeovi Diazovi (pomenoval ho Mys búrok), pred ktorým sa rozprestrel Indický oceán, na ktorého konci čakali bájne Ostrovy korenia. Informácie o nich možno čítal v cestopise Milion od Marca Pola, alebo ich započul od ázijských námorníkov, ktorí slúžili na európskych lodiach. Cenné informácie o námornej doprave, tvorbe máp, navigácii i obchodoch s korením poskytovali i cestujúci, ktorých lode prevážali. Medzi njaznámejších patril benátsky kupec Cadamosto, ktorý sa v 40. rokoch 15. storočia zúčastnil jednej z portugalských expedíc pozdĺž afrického pobrežia a Janovan Kryštof Kolumbus.

Vasco da Gama
Vasco de Gama sa vyloďuje v Indii

Prvá indická kolónia

Väčšieho úspechu ale dosiahol iný portugalský moreplavec – Vasco da Gama. V roku 1497 oboplával mys Dobrej nádeje a v máji 1498 zakotvil na indickom poloostrove v dnešnej Kérale, päť rokov po Kolumbovej výprave do Indie z druhej strany. Kombinácia neznámeho teritória, neznalosti počasia a vetrov a ich prúdenia zapríčinila, že cesta trvala Vasco de Gamovi takmer rok, a kým preplával z Atlantského do Indického oceánu okolo mysu Dobrej nádeje, strávil na mori 6 mesiacov. Našťastie v prístave Malindi (dnešná Keňa), najal arabského lodivoda, ktorý lode bezpečne previedol až do indického Kalikatu na Malabarskom pobreží.

Názov pochádza z obdobia úsvitu obchodu a je to zloženina drávidského slova pre kopec (mala) a arabského slova pre kontinent (bar), čo boli z diaľky viditeľné známky pevniny.

Indickí vládcovia boli zvyknutý obchodovať s Arabmi a očakávali zlato. Pri ďalšej výprave prišiel Vasco da Gama so zbraňami, arabské člny potopil a vojensky upevnil portugalskú moc na indickom pobreží a v Arabskom mori. Pri tretej, poslednej, pristál v Kóčine ako miestokrál Indie. Po štyroch mesiacoch však zomrel a v kóčinskom kostole sv. Františka má hrob (hoci dnes leží v Lisabone), To bola celkom nová situácia. Po storočia žili jednotlivé skupiny obyvateľov rôzneho pôvodu a vyznania spolu v mieri, pretože spoločne obchodovali, da Gama automaticky vznášal nárok na nové územia – v mene (kresťanského) Boha a (portugalského) kráľa. Kto nesúhlasil, bol vyhostený či zabitý. Konkurencie ubúdalo a portugalské bohatstvo rástlo. V tej dobe siahalo portugalské impérium od Brazílie po Čínu.

Dobová mapa
Dobová mapa znázorňujúca Sundské ostrovy krásne ilustruje priebeh obchodu s korením medzi Európanmi a domorodcami

Kóčin bol prvou európskou kolóniu v Indii. Od 14. storočia odtiaľ odchádzali lode naložené korením do Arábie a potom do Európy. Je to jeden z hlavných prístavov na juhozápadnom pobreží Indie a dodnes sa mu prezýva “Kráľovná Arabského mora”.

Ďalšie prístavy zakladali Portugalci v Mozambiku, na Cejlóne, na Timore i Macau, v roku 1511 preplávali Bengálsky záliv, osídlili južné Moluky a zabrali Kalkatu a (malajskú) Malakku, vtedy najbohatší východný prístav, v roku 1557 dobyli ako prví Európania Čínu.

Úspech bol však vykúpený smrťou. O návrat z výpravy prosila Boha v belémskom kostole väčšina námorníkov, pošťastil sa len hŕstke. Na more sa vyplávalo na jar, keď boli muži zoslabnutí z nedostatku potravín v zime a lodná strava ich nezdravú kondíciu nevylepšila. Malé porcie, sušené, solené či naložené potraviny, väčšinou prelezené červami a absencia čerstvého ovocia a zeleniny spôsobili skorbut a následne smrť.

Napríklad prvú plavbu do Indie neprežila polovica posádky Vasco da Damy. Holanďania tieto problémy neriešili, pretože sa od Číňanov naučili voziť na lodiach zázvor, Angličania podávali svojim námorníkom šťavu z citrónov a pomarančov, hoci pravidlom sa tak stalo až koncom 18. storočia.

Východoindické spoločnosti

Rastúce bohatstvo Portugalcov a Španielov bolo tŕňom v oku ostatným európskym národom, ktoré sa rozhodli ich nadvládu v zámorských krajinách prevziať a pustili sa s nimi do boja, nech už na mori, alebo na pevnine. Najmä Benátčania im nemohli prísť na meno, keď postupne klesali i dodávky po hodvábnej ceste cez Stredozemné more a cena korenia raketovo rástla. V roku 1515 si dokonca museli kupovať korenie v Lisabone! Aká potupa!

V polovici 16. storočia sa však dodávky korenia cez Levantu a Alexandriu obnovili a portugalská blokáda vyšla naprázdno, pravdepodobne i z dôvodu prílišnej chamtivosti portugalských obchodníkov a dosadených správcov nových území, ktorí obchodovali s tými, kto ponúkal viac. Zisky z obchodu plynuli predovšetkým im a len vo veľmi obmedzenom množstve portugalskej korune, a preto sa nikdy Portugalcom nepodarilo vybudovať svetové impérium.

obraz
Shsh Alam II. viedol otvorený vojnový konflikt namierený proti Anglickej Východoindickej spoločnosti na konci 18. storočia

So zväčšujúcimi sa loďami a objemami cenného nákladu rástol zisk i riziko plavieb a obchodu. Európski panovníci chceli opanovať obchod s korením a k tomu potrebovali dobrých vyjednávačov, kapitál a odvážnych obchodníkov. Vznikla tak prvá akciová spoločnosť na svete, holandská Zjednotená Východoindická spoločnosť. Holanďania nechceli prísť o korenie, a tak po zákaze vplávania do portugalských a španielskych prístavov (a tým i centra vtedajšieho obchodu s korením v Lisabone) hľadali vlastnú cestu na Ostrovy korenia. Pristáli tu v roku 1597. Pri ceste späť síce prišli o dve tretiny posádky v dôsledku chorôb, ale náklad klinčekov a muškátového orecha straty bohate vyvážil. Po návrate vytvorili holandskí obchodníci vyššie spomenutú spoločnosť (až dva roky po Angličanoch) a začali vysielať ozbrojené lode po korenie. Pri svojej druhej výprave objavili Madagaskar a súostrovie Mauritius, ktoré sa ukázalo ako výhodná zastávka na dlhej ceste.

Dlhodobú nespokojnosť s obchodnou nadvládou Španielov a Portugalcov a absenciou vlastného zdroja korenia riešila i anglická monarchia. Alžbeta I. posvätila plavbu okolo sveta Francisovi Drakeovi, ktorý v roku 1579 pristál u Ostrova korenia a prejednal obchodovanie výhradne s Anglickom. Úspech bol verejnosti prezentovaný ako víťazstvo protestantského ducha a vôle nad katolickými obchodníkmi zo Španielska a Portugalska, a nezmenil to ani fakt, že časť cenného nákladu Francis Drake ulúpil ostatným obchodným lodiam. Prepadnúť naloženú loď bolo výrazne jednoduchšie ako plaviť sa mnoho mesiacov do Indie a späť. Oboplávať svet a nájsť novú cestu do Indie mal i Thomas Cavendish v roku 1586. Poslednou kvapkou bolo, keď počas roku 1599 vzrástla cena korenia z troch šilingov na osem za jednu libru. Alžbeta I. tak schválila v roku 1600 založenie Anglickej Východoindickej spoločnosti. Kto by si vtedy pomyslel, že položí základ anglickému koloniálnemu impériu? Potrebný kapitál dodali spoločnosti akcionári, nech z radov obchodníkov, šľachty alebo i pragmatických Holanďanov a vdov, ktorí v tomto podniku videli bezrizikovú investíciu. Amsterdam a Londýn sa stali centrom obchodu s korením. Zatiaľčo Angličania hľadali spôsoby, ako dovážať a vyvážať viac tovaru na východ a späť, Holanďania svoj obchod prakticky monopolizovali, a preto sa ich ére v zámorí v rokoch 1580 – 1689 hovorí Zlatý vek. V roku 1616 nasledovala dánska, následne škótska a až o desať rokov neskôr portugalská obchodná spoločnosť. Každá spoločnosť mala monopol na dovoz vybraného tovaru do krajiny a mohla zabaviť akýkoľvek tovar, ktorý jej podľa monopolnej listiny náležal. Napríklad tá anglická dovážala bavlnu, hodváb, indigo, ópium, čaj a korenie predovšetkým z Prednej Indie, pretože Indonéziu ovládali Portugalci a Holanďania. Cieľom však nebol len obchod, ale i pestovanie korenia. Angličania takto ku svojmu monopolu na korenie, škoricu, kardamon, kurkumu a zázvor pridali i čaj. Holanďania úspešne pestovali korenie v dnešnej Indonézii a kávu, kakao a cukrovú trstinu v Amerike po objave nového kontinentu Krištofom Kolumbom.

portrét
Portrét úrdaníka Východoindickej spoločnosti, 1760

V mene kráľa, Boha a korenia

Anglická expanzia sa nepáčila Holanďanom a vedľa k ozbrojeným stretnutiam o nadvládu nad Molukami. Prímerie uzavreli roku 1620 a následne podnikli i spoločné akcie proti Portugalcom. Mier to bol ale krehký, v roku 1623 nechal holandský guvernér na ostrove Ambon popraviť 10 zamestnancov Anglickej Východoindickej spoločnosti. Angličania svoje aktivity smerovali radšej do indického vnútrozemia, v roku 1635 sa dohovorili s miestodržiteľom Goy a od roku 1652 začali v portugalskej oblasti naplno obchodovať. Ďalším impulzom bol prevod ostrova Bombaj, ktoré do anglického kráľovstva priniesla ako veno Katarína z Boganzy, na Anglickú Východoindickú spoločnosť. Tá tým získala suverenitu na svojom území a možnosť ho priamo spravovať, vrátane razby vlastných mincí.

Medzitým Holanďania dobili portugalské pevnosti – po roku 1630 získali Cejlón (dnešná Srí Lanka), v roku 1641 Malakku a v rokoch 1661 – 1663 Malabar. Amsterdam sa stal jedným z najbohatších svetových prístavov. Prispeli k tomu i obchodníci, ktorí radšej časť úrody zničili, aby zvýšili cenu korenia.

Mughal Emperor Akbar II
Angličania nakoniec Indii ovládli a tá sa stala ich kolóniou až do polovice 20. storočia

Zároveň stavali po celej ceste kotviská a šírili kresťanstvo. Jedným z prvých bol obchodník Jan van Riebeeck, ktorý roku 1652 založil neďaleko mysu Dobrej nádeje zásobovací tábor (čo sa neskôr stalo základom Kapského Mesta). O tridsať rokov neskôr sem prišli Hugenoti s cieľom oblasť skultivovať, s čím pôvodné obyvateľstvo príliš nesúhlasilo. Od začiatku zaberali protestantskí Holanďania a Angličania územia z poverenia Boha zotročovali pôvodných obyvateľov pre vlastné zisky.

K získaniu vplyvu nad indickým subkontinentom Angličanom pomohol i nástup nového cisára Mughalskej (Mogulskej) ríše, ktorá sa rozprestierala od Kábulu po Bengálsko. Cisár Aurangzéb vládol v rokoch 1658 – 1707 a násilne islamizoval krajinu, ktorá sa vyznačovala náboženskou toleranciou. Ku koncu jeho vlády založila Anglická Východoindická spoločnosť svoje centrum v Kalkate, čím z neho vytvorila jedno z hlavných centier svetového obchodu. V tejto dobe naviazala obchodné vzťahy i s Čínou, ktorá potrebovala anglické striebro a ochotne ho vymieňala za hodváb a čaj. Import čaju stúpal a v roku 1706 dosiahol 45 300kg za rok, cenou sa rovnal ostatnému tovaru. Angličania taktiež do Číny pašovali z Indie ópium a predávali indické bavlnené látky, do Anglicka naopak dovážali pašované korenie z holandských kolónii nakúpené v Číne. Zvyšujúci sa záujem o kaliko, látky a čaj presunul centrum obchodu zo západného indického pobrežia na východ do Kalkaty. Napomohli tomu i dobré vzťahy s Mughalskou ríšou.

Britská Východoindická spoločnosť
Londýnske sídlo Anglickej Východoindickej spoločnosti, vo svojej dobe prvej a zároveň po dlhú dobu najbohatšiu korporáciu na svete.

Európske spory v Ázijskom zámorí

Francúzi medzitým v tichosti osídlili ostrovy v Indickom oceáne a Karibiku, kde sa darilo vanilke, cukrovej trstine a banánom. Nárokovali si taktiež na Maurícius, pretože na susednom Réunione pestovali vanilku. Roku 1690 ho získali a používali ho ako prístav pre Francúzsku Východoindickú spoločnosť a hlavne tu založili plantáže cukrovej trstiny. Roku 1720 získali do svojej správy i Réunion. Guvernér Pierre Poivre sa rozhodol narušiť holandský monopol pestovaním vlastného korenia a v roku 1770 na ostrovoch zasadil ukradnutý muškátový orech, klinčeky a korenie. Vzápätí ho rozšíril i do ostatných tropických francúzskych dŕžav.

Z ekonomických i politických dôvodov došlo k postupnému rozpadu veľkých ázijských ríši i rozporom medzi európskymi kráľovskými dvormi (roku 1743 prepukla vojna o dedičstvo rakúske), ktoré sa zliali v mnohoročný boj anglických a francúzskych posádok v Indii s miestnymi záujmovými skupinami. Nakoniec 1757 vyhrali Angličania nad Bengálmi a 1760 definitívne porazili Francúzov v južnej Indii. Postupne upevňovali svoju moc, napríklad Mauricius a Seychely získali Angličania ako reparácia po víťazstve nad Napoleonom (a začali tu pestovať vlastný klinčeky a muškátový orech).

V roku 1858 predala Anglická Východoindická spoločnosť nadvládu nad kolóniami anglickej kráľovnej Viktórii a tá z nich vytvorila Anglický Rádž (Anglickú Indiu), ktorá zaberala takmer celé územie dnešnej Indie, Pakistanu, Bangladéša a Barmy (dnešné Mjanmarsko). V roku 1937 získala nezávislosť Barma, 15. augusta 1947 sa osamostatnila India a Pakistan, z ktorého sa neskôr oddelil Bangladéš. Anglická Východoindická spoločnosť bola oficiálne rozpustená 1. januára 1874 a obchodné meno si ponechalo ministerstvo financií.

Obraz
Odovzdanie dvoch synov sultána Tipu do anglického zajatia. Kolorit vtedajších nekončených bojov o územia s korením.

Cesta na západ

Spotreba korenia v Európe bola v 15. storočí už tak veľká, že mnoho ľudí premýšľalo, ako by bolo možné obísť arabských obchodníkov a dovážať korenie z Indie po svojej ose. Jedným z nich bol i Krištof Kolumbus, ktorý vychádzal z jednoduchej úvahy, že keď je zem guľatá, musí do Indie viesť cesta i zo západu, teda z druhej strany ako doteraz.

O tejto možnosti presvedčil španielskeho kráľa Ferdinanda II. Aragonského a kráľovnú Isabelu Kastilskú a v roku 1492 vyplával na západ. Skúseností pozbieral už skorej na portugalskej lodi, poháňali ho španielske peniaze, túžba po sláve, zisk z korenia i láska k Bohu, ktorého meno je potrebné šíriť po celom svete, ako bolo vtedy zvykom. Je potrebné podotknúť, že súčasťou dohody so španielskym dvorom bolo, že mu náleží desatina všetkého objaveného zlata, pokladov a plodín a titul správca nových území.

Namiesto v Japonsku pristál v roku 1492 na Bahamských ostrovoch a neobjavil žiadne korenie. Mal obrovské šťastie – vďaka priaznivým vetrom prekonal oceán za osem týždňov, pri zlom počasí by mohol na mori stráviť až osem mesiacov, ako sa mu to stalo pri jeho štvrtej plavbe. Pre porovnanie Vasco da Gama plával o päť rokov neskôr do Indie a späť takmer 2 roky a prešiel 24 000 míľ, zhruba štyrikrát viac ako Kolumbus. Zatiaľ čo Kolumbovi muži nevideli more 33 dní, Vasco da Gamovi 90.

Nové plodiny

I cez neúspech s korením sa Krištof Kolumbus k západným brehom vydal znova a pokračoval prieskumom karibských ostrovov. Na dnešnom Haiti nazbieral miestne plodiny, ale to, o čom si myslel, že je hľadaná škorice, spráchnivelo cestou späť a podobne dopadol i ostatný nazbieraný materiál. Panenská príroda však pôsobila sľubne, a tak sa za oceán vydal ešte dvakrát a postupne zakotvil u Veľkých a Malých Antíl, vo Venezuele a v Strednej Amerike. S poľutovaním si do svojho denníka zapísal, že Hispaniola – jeden z ostrovov Veľkých Antíl – je len plný aji – pálivých paprík. Ich významu už sa Kolumbus nedožil, Španielsko z nich ťaží dodnes. Najviac však zdomácneli v juhovýchodnej Ázii, kam ich priviezli Španieli, a v indickej kuchyni, ktoré predstavili Portugalci. Kolumbus napriek tomu z ciest doviezol kakaové bôby, vanilku, cukrovú trstinu a kokosové orechy, ktoré sa vzápätí stali vítanou luxusnou komoditou. Španielsky monopol na dovoz vanilky narušili až v 17. storočí Francúzi, ktorí začali vanilku pestovať na novo založených plantážach na Réunione.

Kódex
Zobrazenie predkolumbovskej Ameriky z kódexu Azcatitlan

Španieli priviezli do Európy taktiež kukuricu, ktorú si všimli Benátčania a exportovali ju na Blízky východ, odkiaľ ju Arabi privážali na Balkán a späť do Francúzska, Anglicka a Holandska, čo jej dalo názov turecké zrno. Do Ázie sa dostala na Magalhãesových lodiach, najprv na Filipíny a neskôr do Číny. Do Afriky ju doviezli Portugalci ako lacnú a ľahkú stravu pre otrokov. Iróniou osudu je, že sa kukurici na africkom kontinente darilo natoľko, že vďaka nej rástla populácia obyvateľov a tým aj prísun otrokov. Kukurica však spôsobila iný problém – Afričania nejedli dostatok čerstvého ovocia a zeleniny, prípadne mliečnych výrobkov, takže im chýbal vitamín C, niacin (kyselina nikotinová) a bielkoviny. Kukuričná strava im spôsobovala pellagru, formu malomocenstva, ktorej vo veľkom podliehali.

Rozdelenie sveta

Kolumbova cesta do Indie síce nepriniesla očakávané výsledky, ale objav nového územia mohol ukrývať hodnotný potenciál. Španieli sa preto rozhodli uzavrieť s Portugalcami obchodný mier a v roku 1494 podpísali Tordesillskú dohodu, podľa ktorej Španielsku patrili všetky krajiny ležiace na západ od 46°37′ západnej dĺžky a Portugalsku všetky krajiny ležiace na východ. O desať rokov neskôr objavil portugalský moreplavec Cabral Brazíliu (ležiaca východne), z ktorej sa začala dovážať cukrová trstina, a trstinový cukor sa stal silným konkurentom tuzemského repného i španielskeho trstinového. To umožňovala lacná pracovná sila v podobe otrokov z afrického pobrežia, ktoré Portugalci taktiež ovládali.

códice florentino ofrendas
Zobrazenie predkolumbovskej éry z kódexu Florentine

Krajina ľadu a ohňa

V roku 1519 sa na Ostrovy korenia vydal Fernão de Magalhães. Pochyboval o tom, že by podľa Tordesillskej dohody mali Moluky patriť Portugalsku, predovšetkým preto, že sa v dobách Vasco da Gamy zúčastnil dobyvateľských plavieb do Indie so svojim priateľom a možno i bratrancom Franciskom Serrãem, ktorý sa usadil na ostrove Ternate, významnom zdroji klinčekov, potom, čo sa ich cesty rozdelili a Magalhães mieril západne domov do Portugalska a Serrão východne.

Hoci rodený Portugalec, zmysel pre spravodlivosť mu nedala spať, a keď pre svoju západnú cestu za korením nezískal financie od portugalského dvora, vydal sa na španielsky. Tu už potrebné prostriedky dostal a päť lodí naložených zásobami vyrazilo na západ. Na rozdiel od Kolumba už poznal Ameriku a chcel ju na južnej strane oboplávať. Cez mnoho slepých uličiek, cez hmlu, sneh, búrky, ľad a napriek vzbure medzi mužstvom dosiahol 18.novembra 1520 Tichého oceánu (cez dnešný Magalhãesov prieplav). Síce z pôvodných 5 lodí zostali len 3 a hŕstka posádky, ale západná cesta na východ bola objavená. Zhodou náhod zachytil západný morský prúd a lode prekonali oceán za 14 týždňov – nič, s čím by však ktokoľvek počítal. Všetci si mysleli, že sú nanajvýš pár dní plavby od Moluk. U brehu dnešných Filipín pristáli začiatkom marca 1521 – po 99 dňoch bez jedla a pitnej vody. Akonáhle Magalhães vystúpil, aby miestnemu náčelníkovi predstavil kresťanstvo, domorodci ho zabili. Preživší námorníci pokračovali v ďalšom hľadaní Moluk, až na obzore zbadal Magalhãesov malajský otrok charakteristický obrys ostrovov Ternat a Tidore. Po 25 mesiacoch dobrodruhovia dosiahli vytúženého cieľa a čakala ich cesta späť. Posádku lode Trinidad zajali Portugalci, loď Victoria pristála v španielskom prístave po ďalších 9 mesiacoch, takmer po troch rokoch po vyplávaní. Z 270 mužov sa vrátilo 18.

Mapa 1513
Mapa z roku 1513 Piri Reise, osmanského admirála, ukazujúca, ako rýchlo došlo k preskúmaniu Nového sveta. Mapa je považovaná i za dôkaz začiatku objavovania Antarktídy.

Z Filipín však v ďalších rokoch vyvážali Španieli zázvor, škoricu, klinčeky a muškátový orech, predovšetkým do Číny, kde ho menili za cennejší hodváb a porcelán.

Zlato, zemiaky a moriak

Zatiaľ čo Magalhães mieril k americkým brehom, Španiel Hernán Cortés preskúmaval severné oblasti Karibiku a objavil Mexiko a bohatú Aztécku ríšu. Na lodi naloženej pokladmi vládcu Montezumy putoval ku kráľovi Karolovi V. dopis s ospravedlnením, že Cortés doposiaľ nenašiel cestu k Ostrovom korenia, ale bude ju i naďalej hľadať. Ďalší španielsky dobrodruh Francisco Pizarro, vzdialene príbuzný s Cortésom z matkinej strany, vyrazil z Mexika na juh a zbadal raj na zemi – v dnešnom Peru boli chrámy dláždené zlatom a drahým kamením a jedla, čo hrdlo stačí, okrem už známeho avokáda, paradajok, chilli papričiek, kukurice, fazule a zveriny i morky a zemiaky. Darilo sa im i na španielskych poliach a cez počiatočnú nedôveru sa rozšírili i do okolitých krajín. Burgundsko ich však v roku 1619 zakázalo s odôvodnením, že spôsobujú lepru, a táto nálepka im vydržala až do 18. storočia. Neúnavne ich obhajoval Antoine-Auguste Parmentier, na ktorého počesť je dodnes pomenované tradičné francúzske zemiakové jedlo – zapečené mleté mäso pod zemiakovou kašou.

Paradajky predstavil po svojej výprave do Nového sveta Hernán Cortés. V Mexiku patrila vedľa kukurice, fazule a avokáda k hlavnej zložke jedálnička. Európania obdivovali ich červenozlatavú šupku, podľa ktorej získala meno “zlaté jablko” alebo jablko lásky”. Ďalším prekvapením boli chilli papričky, ktoré Španieli podľa ich pálčivosti podobnej koreniu pomenovali pepper – korenie. Mexičania chovali na jedlo len psov a moriakov. Po zoznámení sa so Španielmi sa vzdali psov v prospech dobytka, naopak moriak sa vydal do sveta. V Európe pristál okolo rokov 1523/4 a podľa obchodníkov dostal názov turecký kohút, anglicky turkie cock. Do Indie sa dostal až v 17. storočí. V Indii sa hodil i ďalší americký objav – chinín z peruánskych Ánd dokázal liečiť smrteľnú maláriu, čím zaistil úradníkom najmä anglickej koloniálnej správy prežitie a umožnil rozvoj anglického impéria.

Počiatky globalizácie

Tovar už neputoval len z Indie a Číny do Európy, ale i z Ameriky do Afriky a Európy. S objavom cukrovej trstiny a bavlny sa zmenili i produkčné zvyklosti. V roku 1506 založili Španieli plantáže cukrovej trstiny na Veľkých Antilách, a pretože im vzápätí chýbala pracovná sila, doviezli otrokov z Afriky. Vtedy to bolo logické riešenie problému – bohatšie španielske rodiny mávali okolo 50 otrokov predovšetkým zo známeho trhoviska u Čierneho mora. Portugalci sa chopili obchodnej príležitosti a z Afriky vozili na lodiach otrokov, až 3000 ročne, a do Európy dovážali cukrovú trstinu. S objavom Brazílie sa cukrový biznis ešte zvýšil a s tým aj dopyt po pracovnej sile. Afričania sa navzájom predávali za portugalský tovar, dochádzalo k masívnym únosom a zníženiu africkej populácie. V roku 1550 fungovalo v Brazílii päť cukrových plantáži, v roku 1623 už 350. Späť do Afriky dovážali Portugalci nové výživné plodiny – napríklad odolný maniok, ktorý dodával potrebné živiny v akomkoľvek stave a hodil sa i ako strava pri dlhej ceste cez oceán. Rozľahlé monokultúrne plantáže si však vybrali svoju daň – do krajiny bolo potrebné dovážať všetky potraviny, Brazília a západná India sa tak stali prvými krajinami sveta celkom potravinovo závislými na importe. To sa však nepáčilo Holanďanom, ktorí zabrali sever Brazílie a počas 19 rokov sa naučili všetko o produkcii cukru tak, aby mohli spolu s Angličanmi a Francúzmi založiť vlastné plantáže na karibských ostrovoch.

Cortéz v Amerike
Domorodci predstavujú dary Cortésovi. Vpravo hore sú nádoby plné kukurice.

Šialenstvo po cukre uzavrelo kapitolu európskej túžby po korení. Zo začiatku bol cukor luxusnou pochúťkou, ktorá však stále naberala na význame ako prirodzené sladidlo. Prispela k tomu i náboženská reformácia a ťaženie proti protestantským kláštorom, tradičným producentom medu. Po roku 1600 ľudia zistili, že cukrom môžu konzervovať ovocie, a okolo roku 1730 objavili jeho nezastupiteľnú rolu pri výrobe džemov a marmelád. Víťazne ťaženie cukru vrcholilo.

A svet sa stále mení…

Mapa sveta sa výrazne zmenila po druhej svetovej vojne, kedy väčšina kolónii začala získavať samostatnosť. Korenie už dávno stratilo punc svojej výnimočnosti, o čo sa postaralo zvrhnutie aristokracie v európskych vojnách o nezávislosť a odklon od používania korenia a následný pokles cien v dôsledku zvýšených dodávok z vlastných plantáži. Z piedestálu luxusnej lahôdky sa korenie v 18. storočí prepadlo na pranier ako symbol vulgárnosti a nemorálneho okázalého prepychu. Začalo sa používať striedmo pri varení a skôr pre svoje zdravotné účinky a jemnú modifikáciu chuti pokrmu, podobne ako dnes.

Vncenzo Campi: Fruit Seller
Až zámorské objavy dovolali renesančným majstrom maľovať svoje zátišia plné darov celej planéty.

Zmiznuté korenie

Túžba ľudí po korení nie je len príbehom o exotických diaľkach, chutiach Východu a rozprávkového bohatstva. Hlboko v histórii sa schováva taktiež jeden príbeh, ktorý sa vyslovene hodí na záver. Je o bájnom antickom korení latinského názvu Silphium. Túžba po ňom bola tak silná, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou už nikto nikdy neochutná.

Silphium rástol hojne na úzkom, vlhkom páse okolo severného pobrežia Líbie. Prvý krát sa o ňom dozvedáme z hieroglyfov starých Egypťanov. Zakladateľ dendrológie a najlepší Aristotelov priateľ Theofrastos popísal Silphium vo svojom diele O skúmaní rastlín v 4. storočí pr. n. l. takto: “Silphium má veľký silný koreň, stvol dlhý ako obrovský fenikel a približne tak silný a list podobný ako zeler. Cenným produktom je živica. Zberači silphia ho odoberajú podľa ťažobnej koncesie. Nie je dovolené rezať ho náhodile a taktiež samozrejme rezať ich viac, ako je denná dávka, pretože živica sa kazí a rozkladá starobou. Ak je určené pre vývoz do Atén, preváža sa vo fľašiach zmiešané s múkou a pretriasa sa. Týmto zachádzaním sa sfarbí a toto sfarbenie sa po čas cesty nemení. Vyskytuje sa v rozsiahlej oblasti severoafrického pobrežia, ale najbežnejšie pozdĺž východnej strany pobrežia Syrt. Neobvyklé je, že sa vyhýba kultivovanej pôde. Ustupuje, ako zem postupne podlieha kultivácii a obrábaniu. Vôbec nevyžaduje pestovanie, je to typický príklad divokej rastliny.”

čertovo lajno
Zber Čertovho lajna

Starí Gréci silphium milovali. Používali ho na zeleninu i na mäso. Antický básnik Archestratus, ktorý v 4. storočí pr. n. l. vydal akéhosi gastronomického sprievodcu za najlepšími pokrmami Stredozemia, vychvaľoval do nebies na varenú delohu prasnice marínovanú v kmíne, octe a silphiu a veľmi bojoval proti užívaniu silphia na čerstvú rybu. “Nenechajte žiadneho Syrakusana, Gréka ani Taliana prísť bližšie, keď pripravujete rybu. Pokazí všetko tým, že na to dá syr, marinuje v octe a silphiu.”

Silphium bolo vraj veľmi prospešné na trávenie a používalo sa v antickej kuchyni rovnako ako dnes cibuľa alebo cesnak. I Rimania si silphium veľmi obľúbili. Dobrá kvalita sa vraj poznala podľa načervenalej farby, priehľadnosti a vôni podobnej myrte. Lekári ho taktiež predpisovali ako súčasť očných kvapiek i ako silné afrodiziakum. Odtiaľ i český názov mužák. Bolo tak cenené, že jeho váhu vyvažovalo samotné zlato. Július Caesar dokonca vo svojej pokladnici držal 680kg silphia ako súčasť štátneho pokladu. Už šesť storočí pred tým sa však silphium dostalo na kyrénské mince (v dnešnej Líbii), vďaka tomu máme dodnes záznam o jeho podobe.

Silphium

A práve neutíchajúci záujem o toto zázračne korenie a výnosy z neho mali najskôr taktiež za následok jeho zánik. Medzi obchodníkmi a zberačmi vznikali prvé konflikty a zo zápiskov zemepisca Strabóna vieme, že okolo roku 100 pred našim letopočtom sa zberači vzbúrili a zničili korene silphia. Pravdepodobne tak popisuje začiatok konca tohto korenia. Prispelo k tomu i to, že pastieri objavili, že chuť mäsa kôz pasúcich sa na silphiu je unikátne, a tie začali spásať veľké plochy, kde rastlina voľne rástla. V prvom storočí n. l. už silphium nebolo k nájdeniu. Plinius o ňom píše: Už po mnoho rokov sa teraz silphium v oblasti neobjavilo. Od tej doby, čo si poľnohospodári prenajali pastiersku pôdu, z ktorej očakávali lepšie mäso i vyššie zisky. Jediný nájdený stvol bol na pamiatku poslaný cisárovi Nerovi.”

To bol koniec tejto byliny, tohoto korenia a taktiež prvé zaznamenané vymretie druhu spôsobené ľuďmi. Silphium sa od tej doby neobjavilo. Rimania postupne prešli na takzvané silphium sýrske. Jednalo sa ale o inú rastlinu pochádzajúcu až z pohoria Hindúkuše v dnešnom Afganistane. Išlo o rastlinu názvu asafoetida, slovensky čertovo lajno. Dobýva sa podobne, má podobnú vôňu a chuť, nie je však tak intenzívna.

Ešte v stredoveku sa i u nás o tomto všelieku vedelo. Druhý prekladateľ Mathiolliho herbára do češtiny a osobný lekár Rudolfa II., Adam Huber z Riesenpachu, sa roku 1596 zmieňuje v kapitole o mrkvovitých rastlinách o vtedy neznámej živici Ammoniacum, Gummi Armoniak z rastliny, ktorá rástla v Afrike okolo mesta Cyrene Libyae. Pravdepodobne tak zmiešal povedomie o pravom silphiu a ločidle. A aby toho nebolo málo, popisuje taktiež pokusy s archangelikou lekárskou. “Mnozí tomu chtějí, že by Angelika měla býti z pokolení Laserpitií aneb Silphií, a oznamuje Dodonaeus, že jest mu štáva Laser řečena, à Cortuso poslána byla, kteráž té štávě ješto z kořene Angeliky se prejští, podobná byla.”

Identita i chuť silphia nám teda asi navždy zostane utajená. Zjedli sme ho. A stalo sa tak varovaním, pretože nebolo posledným. Za 2000 rokov ľudstvo vyhubilo bezpočet druhov a veľa je na pokraji vyhubenia. Môžeme len čítať rímske recepty a snívať o tom, že keby sme ako ľudstvo dávali väčší pozor, mohol dnes silphium stáť v našich koreničkách hneď vedľa čierneho korenia a mohli sme si napríklad pripraviť skvelý recept na duseného plameniaka či papagája podľa rímskeho autora jednej z najstarších kuchárok na svete Apicia:

“Plameniaka sparte, ošklbte a vykuchajte. Dajte ho s vodou variť, pridajte kôpor, soľ, trochu octu a varte asi hodinu a pol podľa veku plameniaka. 20 minút pred koncom pridajte nakrájaný pór, listový koriander a redukovanú šťavu z grapefruitu pre lepšiu farbu omáčky. V mažiari rozdrvte korenie, rímsky kmín, koriander, koreň silphia, mätu a rutu voňavú. Z toho urobte omáčku. Vyberte plameniaka na tácku, polejte omáčkou a servírujte.”

Papagáj sa robí rovnakým spôsobom. A keď nemáte silphium, tak tam dajte čertovo lajno. Dobrú chuť a dávajme si na planétu pozor.

Zdroj: Světová kuchyně plná bylin a koření, 2019, ISBN: 9788074043260

Prečítaj si ďalšie články

Budenie kávou? Áno, to je náš sen!

Netajíme sa tým, že kávu môžme kdekoľvek a kedykoľvek. Hneď po prebudení sa zapína kávovar ešte so zalepenými očami aby telo prijalo svoju pravidelnú dávku kofeínu. Ale, čo tak sa prebudiť a mať kávu hneď pripravenú?

Náš šetrič obrazovky

Pozadí a šetričov obrazoviek je na internete neúrekom. Len nie je nič lepšie, ako keď si ich sami vyrobíte z vlastných fotiek. Na naše počítače sme si pár pozadí povyberali a nedalo sa s nimi nepodeliť.

Je vlastná stránka drahá?

Z viacerých strán sa mi dostalo dotazov, že či mám peniaze na prevádzku vlastnej stránky. Dotaz som dostával od ľudí, čo nie sú v IT doma a majú predstavu, že to stojí dosť. Pričom je to skôr naopak.

Fotoobraz zadarmo!

Na Facebook-u na nás vyskočil navrhovaný príspevok na otestovanie fotoobrazu výmenou za recenziu. Fotiek z ciest sa nám v počítači povaľuje neúrekom, tak prečo to nevyskúšať.

Nezabudni o tom povedať aj ostatným

Chýba ti niečo v článku?

Môžeš nám napísať a opýtať sa.  My túto informáciu dodatočne doplníme aj do článku.

Náš Instagram